Popletený príbeh života - 7. časť

28. července 2006 v 11:01 | Veve |  FF Popletený príbeh života
Chytili sme sa s Tomom za ruky a išli sme do najbližšieho Mc Donaldu. Už sme sa najedli len Tom ešte dojedal. V tom sa prirútil ROMAN. "Poď! Ešte ti musím niečo povedať." Vytiahol ma na ulicu. "Čo ešte?" Nervózne som sa spýtala. Pobozkal ma. Snažila som sa ho odtlačiť no kým sa mi to podarilo, Tom bol späť. Prekvapene som na neho pozerala. "Ja som ti dôveroval.... Ako si mohla?! Vravela si, že neveru..." "Tom!" Prerušila som ho. "Roman ma pobozkal. Ja som sa ho snažila odtrhnúť. To si nevidel?" "Jasné. Vydel som. Normálne si ho kopala, škriabala a robila si čo si mohla..." "Odtláčala som ho ako som mohla." "Tak ja teraz urobím niečo a budeme si kvit..." "Veď som sa snažila..." Čírou náhodou išla oolo nás prešla nejaká blondýna. Tom ju schytil a pobozkal. Potom ju odsotil tak, že spadla no postavila sa a začala Toma zase bozkávať. "To sa ti podarilo..." Posmešne som poznamenala.Nakoniec ju nejak otdradil a potom sa na mňa spýtavo pozrel. "Ja mám niečo, čo ťa zraní ešte viac." "No čo? Mňa len tak niečo nezraní...!!!" "Ale ano." Prišla som k Billovi a pobozkala ho. "HEY!!!!" Zvolali Tom, Bill a Roman naraz. "Tak medzi nami je koniec!!!" Povedal Tom. "Vravím ti, že som sa ho snažila odtlačiť!" Chvíľu sme na seba pozerali. Potom som Tomovi plačlivým hlasom a rozbehla som sa domov. Prišla som domov a vybehla som po schodoch k mojej izbe. Už som otvorila dvere, keď ma zastavil môj brat. "Čo sa stalo?" Spýtal sa ma. "Prosím ťa Andrej... Ja o tom nechcem hovoriť...." "Tom?" Neodpovedala som len som s plačom vošla do izby. Oprela som sa o dvere zošupla som sa na zem a usedavo som plakala. Na druhý deň ma Roman zavolal von. Išla som. povedala som si: Čo môžem stratiť? To najdrahšie v mojom živote som už stratila. Tak sme išli von vlastne stáli sme pred našim domom. Tomov dom bol oproti. Roman sa na mňa stále lepil. Bolo mi to dosť nepríjemné... Zrazu vyšiel z domu oproti Tom.... vyniesť odpadky.Keď nás uvidel otočil sa a zabuchol dvere. Tie dvere.. aj keď boli cez cestu, cítila som sa akoby mi ich buchol priamo pred nosom. O tri dni mal môj brat oslavu narodenín. Pozval veľa ľudí. Medzi nimi bol aj Tom a Bill. Boli s mojim bratom dobrý kamoši. Úprimne: nevedela som to. A k tomu, že Tom prišiel asi prispel aj fakt, že brácha oslavoval 20-cinu. Party prebiehala v obývačke a v jedálni. Sedela som na gauči a nevnímala som svet. Prisadol si ku mne Bill. "Mohli by sme sa porozprávať osamote?" Opatrne sa ma spytal. "Hej poď na dvor."
NA DVORE: "Vieš, chcel som hovoriť o tebe a o Tomovi. " "A čo s ním?"Spýtala som sa plačlivým hlasom. "No ja len toľko, že u Toma v srdci budeš mať vždy zvláštne miesto..... vieš on ťa má naozaj rád... veľmi rád.." "Prečo mi potom nedôveruje?! Prečo si myslí že by som ho dokázala podviesť?" To som už parádne plakala. "No... On je trošku žiarlivejší..." Pokrútila som hlavou S Niagárami na lícach. Zrazu sa vo dverách zjavil Tom. Mal červené oči. "Mohli by sme sa porozprávať?" Pokrčila som plecami. Bill odišiel. Cestou brata potľapkal po pleci. Tom ku mne prišiel. "Mám na teba jednu otázku.Ak sa ťa opýta či s ním chceš chodiť, čo povieš?" "Neviem... asi mu poviem, že ano." "To nemôžeš.... ja ti to nedovolím.... to nesmieš...." "A prečo? My dvaja spolu už nechodíme či hej?" Obom nám tiekli slzy.... Mala som takú strašnú chuť objať ho... byť v jeho náručí... cítiť jeho pery na svojich.. Možno by sa tak stalo keby nás v našom pohlade do očí neprerušil Raman. "Hej nevadilo by ti keby som si Veroniku nachvilu požičal? Neboj vrátim ti u..." Chytil ma za ruku. Zúfalo som pozrela na Toma. Roman ma odtiahol k balkónovým dverám. "Veronika... chceš so mnou chodiť?" So slzamy v očiach som pozrela na Toma potom späť na Romana. "Nie Roman. Nemôžem..." Pozrela som na Toma a dodala som:"Išla by som proti sebe." Na to sa Tom ku mne rozbehol, chytila ma za rku a bežali sme spolu dnu. Vybehli sme k mojej uzbe. Vleteli sme dnu zabuchla som a zamkla som. Oprela som sa o dvere. Tom sa zaprel rukami vedľa mojej hlavy. "Teraz už viem, že by si ma nepodviedla." ovedal so slzami v očiach. "To ti trvalo.." Povedala som. Objala som ho okolo pása on mňa tak isto. "Prepáč, že mi to tak trvalo." "Bolo odpustené..." Usmiala som sa. Začali sme sa pomaly bozkávať. Bol to najkrajší pocit v mojom živote...
Koniec 1. série. Začiatok druhej zanedlho... Ak prežijem let lietadlom... =)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 ondra ondra | E-mail | Web | 28. července 2006 v 11:07 | Reagovat

máš cool blog koukni se na ten můj anti2tokio2hotel2.blog.cz

2 Nika Nika | 28. července 2006 v 11:14 | Reagovat

jeeeeej pecka a kam ides?

3 Veve_TH Veve_TH | 8. srpna 2006 v 10:05 | Reagovat

isli sme do grecka ale uz som  s5 =)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.